114 dní..
114 dní plných smútku a bolesti..
Aj tak sa dá nazvať to dlhé obdobie bez teba, no ja stále dúfam, že nám ešte s úsmevom pri dverách oznámiš, že si konečne doma. Dúfam, aj napriek tomu, že viem, že celé to očakávanie je len taká myšlienka na oklamanie a upokojenie mysle a nič také sa už nikdy nestane. Už nikdy spolu nepôjdeme na výlet, už nikdy nepodvihnem mobil rozsvietený prichádzajúcim hovorom od teba, už nikdy nebudem počuť tvoj hlas s tým, že mám prísť za tebou na kofolu, už nikdy neuvidím tvoje usmiate oči .
Všetko je to už len minulosť, pekná minulosť a ty navždy žiješ v mojich spomienkach. Viem, že ťa nemôžem vidieť, no viem aj to, že si stále medzi nami, občas mi dávaš pocítiť tvoju prítomnosť :-) Nie v zlom, naopak. Cítim, že nado mnou držíš svoju ochrannú ruku, nedopustíš, aby sa niečo zlé stalo, dávaš pozor z hora :) V mysli mám stále tvoje oči, ktorými si sa na nás usmieval. A tiež aj tvoje slová, že si pyšný a že máš rád všetky svoje sestry :) Tie obrazy mi z mysle nikdy nezmiznú, nedá sa len tak zabudnúť na niekoho, s kým zdieľam spoločný život viac ako 17 rokov... Nikdy na teba nezabudnem, aj keď už budem mať svoj vlastný život, vždy si na teba v dobrom a s láskou spomeniem a som si istá, že keď existuje niečo viac po smrti, nezabudneš ani ty na nás, na rodinu, s ktorou si vyrastal :)
Ako som už veľakrát vyčítala z kníh - nie priatelia, ale RODINA ťa VŽDY podrží, aj keby sa stalo to najhoršie a tak to aj skutočne je. Priateľom budeš najprv chýbať, zapália ti sviečku, pospomínajú na staré dobré časy, ale potom budú spomínať čoraz menej, až zabudnú.. Koniec priateľstva, bodka za jednou etapou, začína nová.. Rodina s tebou prežíva každý jeden smútok, každú jednu bolesť, tak ako prvý deň bez teba, tak aj po niekoľkých mesiacoch či rokoch im chýbaš rovnako, aj keď sa zo začiatku s tvojm odchodom nevedia zmieriť. Toto je rozdiel medzi kamarátmi a rodinou.
V mysli ostávaš navždy, máš tam "predplatené" svoje miesto na dobu nekonečnú.. V srdci - pocit bezmocnosti a neutíchajúcej prázdnoty. Sama neviem, ako by som to najlepšie popísala. Vieš, že ti v ňom niečo chýba, cítiš prázdno, ale nemôžeš pre to nič urobiť. Ten pocit sa nedá opísať niekomu, kto to ešte nezažil.
Dnes, keby si medzi nami naďalej žil, tešil by si sa z krásnych 25 rokov :) Mal by si celý život pred sebou, mohol by si si naďalej užívať, našiel by si si dobrú ženu, mal by si deti, ktoré by si možno pomenoval po sebe :) Keby si dnes žil, dostalo by sa ti veľa blahoželaní, ktoré by začínali slovami: "Veľa zdravia, šťastia, lásky... " Zdravie je hlavná priorita, ktorá ti od 11. februára veľmi chýbala.. Šťastie? Každý to chápe inak, pre niekoho je šťastie - zaľubiť sa a ostať spolu do smrti, pre iného je šťastím peniaze a bohatstvo.. Láska? Cit, ktorý dokáže aj nemožné... Lenže ty tu dnes už nie si, no keby som ti tak mohla niečo popriať k tým dnešným narodeninám s istotou, že ma tam počuješ, boli by to najmä hodnoty ako pokoj a odpočinutie. To si teraz zaslúžiš zo všetkého najviac :)
Neviem, kde si. Neviem, čo si práve teraz myslíš a neviem ani to, ako vyzerá "život" po smrti. No jediné, čo viem, je to, že nezáleží na fyzickej kráse, záleží len na tej duševnej, aby si sa dostal tam, kde ti bude aj po smrti dobre. A viem aj to, že raz zomrie každý bez ohľadu na vek, vzdelanie či farbu pleti. Nikto nevie, kedy zomrie, možno to bude zajtra, možno o 4 mesiace, možno o 50 rokov, no ja už teram viem, že sa s tebou ešte raz a naposledy stretnem a znovu ťa už nestratím, bratček :)

Poslal(a): Dominika, 11.6.2013