Vojak, ktory sa vracal domov z vojny vo Vietname, volá zo San Francisca svojím rodičom: "Mama, otec, som na ceste domov. Chcem sa vás však spýtať, či môže prísť so mnou môj dobry priateľ. Potrebuje pomoct s ubytovaním, prisiel vo vojne o pravú nohu. "
"Iste," odpovedal,"budeme radi, ked sa s ním stretneme."
"Preto chcem, aby prišiel k nám a býval u nás."
"To je naozaj hrozné. Pomôžeme mu, aby si niečo našiel."
"Nie, mama a otec, chcem, aby býval u nás."
"Ty si neuvedomuješ, o čo prosíš," snaží sa vysvetliť otec do telefonu. "Človek s takým handicapom by bol pre našu rodinu veľkou záťažou. Mnohé veci v našom živote by sme museli zmeniť. Myslím si, že by si sa mal pekne vrátiť domov a zabudnúť na toho chlapca. Veď on sa už nejako o seba postará."
V tej chvíli syn zložil slúchatko. Rodičia sa s ním nikdy nestretli.
Po niekoľkých dňoch dostali telefonát od polície zo San Francisca. Ich syn zomrel následkom pádu z vysokej budovy. Okoloidúci hladeli na jeho telo - chýbala mu pravá noha.
Polícia sa domnievala, že šlo o samovraždu.

Vďaka Bohu za to, že niekto, kto nás miluje bezpodmienečnou láskou a s radosťou nás vždy privíta doma bez ohladu na to, akí sme alebo ako vyzeráme.

Poslal(a): mh, 13.11.2006