Poznal som jednu mladú ženu. Pochádzala z dediny, z jednoduchej chudobnej rodiny, 6 detí, rodičia dreli, aby ich uživili.

Ale otec sa postupne dal na alkohol, čo zarobil-prepil, prichádzal domov v noci, zúril, bil ženu, oni ako deti utiekávali oknami von... všetko to odnášala ich matka, chodila modrá a s monoklami. Nehrešila, nenadávala... neplakala. . len sa modlila a trpela a trpela. Ťažký preťažký osud. Deti ako vyrástali utekali z domu, kde kto mohol. Nikdy nezažili pekné slovo od ich otca, vždy len strach a úzkosť. . nočné rámusy, vreskot ožranca... a stony ich matky. Tá žena bola jedna z tých detí-Anna... túžila len preč odísť a akonáhle to šlo... ušla do Blavy, našla si robotu, ale najviac trpela pri pomyslení na utrpenie jej matky, živej mučenice. Bitá, trápená chradla... až jej už nebolo pomoci. Umrela ticho, nenápadne tak ako žila. Smrť matky, ktorú videla ako dôsledok surového správania sa jej otca k nej, zlomila v nej posledné zbytky povinnej ucty k otcovi. Odvtedy sa naň dívala ako na vraha, nenávidela ho viac a viac. . keby mohla mučila by ho denne a celé roky aby splatila ten dlh všetkých, ktorym ubližoval.

Otec svojím opilstvom si vážne podlomil zdravie, bolo ho nutné opatrovať. Nikto z detí nechcel. Tak sa rozhodli, že sa budú striedať všetci po týždni.

Bolo to veľké trápenie, otec na vozíku trepal okolo seba barlou. . doneste mi pivo... borovičku... boha vám. . čo si myslíte, načo som váš živil. . vy... . a tak dalej.

Najmladšia sestra po týždni skončila na psychiatrii, nedokázala to uniesť, potrebovala sa podliečiť...

A tak prišiel čas Anny-jej týždeň. . modlila o silu, o pevné nervy. . musím to vydržať, premôžem sa... prosila Boha o pomoc a silu. Zúrila v nej strašná vojna... nenávisť s povinnosťou. A tak nasadla do vlaku... v kabelke utišujúce prášky... .

Vlak sa už pohýnal... zbohom šťastná Blava... idem do jamy levovej. Celú cestu Anna premýšľala, ako to vydrží... ako ostať kresťanskou ženou, nedať sa vyprovokovať... musím... Alenka sa z toho lieči.
Ale ja musím. Konečne vlak zastal. . ona vystúpila a šla. . skoro hodinu a srdce jej čoraz viac bilo. . potila sa. . nebola doma od matkinej smrti. Otvorila bránku. . dvere a vošla dnu... . otec sedel na vozíku, lebo už nemohol chodiť, pijatika ho zmenila na opicu... mal strašnú tvár, krvavé oči... Annu omámil smrad opilcov...
To si Ty Hana... si tu dávno nebola. Vitaj otec. . budem ti tu pomáhať tento týždeň. . dokázala vycediť zo seba. Zložila sa. . začala upratovať, čistiť... niečo uvariť a tak. Nemám pivo... čuješ?Ani fľašku... choď do krčmy a dones mi. !Pokiaľ tu budem ja, nič také nedostaneš, aby sa Ti rozum očistil... Nevydržím to choď... Anna si ho snažila nevšímať... uvarila. . dala mu jesť na stôl... ale podráždený otec jej omáčku s tanierom šmaril za krky a polievku hodil aj s tanierom ku peci. Čula si ty striga, nebudem jesť pokiaľ si nevypijem. ! Zreval ožranským hlasom. Anna zutekala von, poumývala sa, triasol ňou hnev a bezmocnosť. Tak sa pomaly míňal jeden deň za druhým.
Anna si musela vypočuť hrozné reči opilca, a zniesť veľké poníženia... musím to vydržať. . ešte 2 dni... Otec bez chlastu vrieskal, trepal barlou okolo seba... musela ho obriadovať, dávať misu, zbierať spod neho výkaly, prať, obliekať ho. Nechcel sa umyť, ani obliecť do čistého, pošpinil posteľ... Prichádzal na neho zúrivý amok bez alkoholu... nadával jej. .

ty jedna svi a, ty suk a... žiaden chlap Ťa nechce lebo gengľavá, naničhodná... . sprostá jako Tvoja umodlená mater... nerozumieš životu a tomu, že chlap si musí vypiť... reval po nej...
Anna si prehrýzla pery. triaslo ňou a potom už nevydržala a vyletelo z nej všetko čo roky ukrutne schovávala... Ty netvor, vrah, satan z pekla vyslaný, preklínam Ťa, aby si zhnil, žrali ťa chrobáky zaživa, za moju matku, čo si zniesol zo sveta, ze tvoje deti, čo museli ujsť... nech horíš naveky v pekelných plameňoch...

Nech Tvoja duša je naveky zatratená, blúdi po temnotách v zúfalstve a v ohni, naveky bez svetla, zožieraná mukami... Anna dokríčala... . kliatba padla ako mrtva hviezda na zem... otec stíchol... neveril vlastným ušiam... Anna utekala von... plakala... rýchlo sa balila aby stihla posledný nočný vlak do Blavy. Došla do svojho bytu, nezažmúrila oka celú noc, mysľou jej lietali obrazy... strápená matka... malé dievča skáčuce v noci z okna... rozpleštená tvár opilca... Ledva dokázala sa vrátiť znova do života do roboty...

Na tretí deň jej volala staršia sestra... otec zomrel. . našli sme ho spadnutého z vozíka pred dverami... bol už studený...

Anne sa akoby zastavilo srdce... ale nech... nech si ho čerti odniesli. . tam, kde patrí. . povedala si, svet sa zbavil jedného netvora... Prišla na pohreb, obrady v kostole. . pohrebná reč nad hrobom. . všetko jej to bolo ľahostajné. Ľudia hádzali kúsky hliny do otvoreného hrobu... ona prejdúc vypľula do hrobu poslednú slinu... nič viac nebol hodný. . pomyslela si... rozlúčila sa so súrodencami, najmladšou Alenkou, ktorá bola tým všetkým najviac postihnutá a ona jediná plakala nad hrobom otca. Vrátila sa domov, kolegyne jej prejavovali sústrasť, kt. flegmaticky prijala, pro formu nosila čierne šaty... a snažila sa vrátiť naspäť. . akou bola. . modlitba, rozjímania... chodila na nábož. akcie, s partoiu mladých, na rôzne duchovné cvičenia... snažila sa nájsť nejakého mladíka pre manželstvo a hoci bola pekná a mala viacero, priateľov aj ponúk... vždy cúvla. . podvedomo v každom videla svojho otca, bála sa... a tak čas plynul. Mladosť ulietala... a Anna ostávala zatrpnutou, akoby bez duše, márne sa snažila modliť, hľadať silu. . bolo to akoby buchala na železné závory. Neznáma málomyseľnosť sa jej postupne zmocňovala, uťahovala sa do samoty, ktorá sa jej stávala postupne hrobom. Márne sa pokúšala z toho dosť, prešla kňazov, duchovných, psychologov... nič sa nezmenilo. Aj ked sa snažila. . jej život sa zdal fádnym, prázdnym, banálnym. . hodným ukončenia. Spomienok na otca sa bránila ako sa dalo. .

Postupne ju zžieralo svedomie, asi som zlá, nehodná, čo som zle urobila, prečo musím trpieť... ?Postupne sa dostávala na hranu medzi bytím a nebytím. Trýznila ju minulosť, tie stará ponuré komnaty svojho života , pevne uzamýkané. Videla ako jej sestry sú šťastne vydaté, majú deti, ako kamarátkam vyrastajú ich deti, chodia spolu na dovolenky... majú starosti a radosti bežného života... prežívajú to, čo ona nikdy nebude... už to cítila. . nedokázala už nič s tým robiť.

Potom jej jedna kamarátka, čo jej ostala, volala... Anka, pod na jedno duchovné cvičenie na Moravu, ja som tam bola a som sa vrátila tak povzbudená, vedie to jeden pán a je skvelý, veľa mi dal... Tak pôjdeš?Anna zakoktala... ale ozaj... a pomyslela si, toľko som už toho pochodila a nič sa nestalo... ona je asi troška praštená... myslí si bohvie čo... ale no dobre teda tak pôjdem... povedala Anna... .

A tak sa vydala na cestu... Bolo jej to jedno... šla len zo zotrvačnosti. Konečne docestovala, došla na jednu chatu v príjemnom horskom prostredí, bolo ich tam 10, všetko skoro mladí ľudia, len ona sa tam cítila ako stará krava, tak jej to vyznievalo, mladí ako vždy blázniví s nápadmi, bujarí v radosti a ona taká odkvitnutá pichľavá ruža. Prvý deň boli prednášky o sv. Písme a potom aj nejaké svedectvá, počúvala to akosi ľahostajne, bez záujmu, akoby mala maláriu... Druhý deň boli rozhovory, viedol ich ten starší pán, volali ho pán Petr. A ten ju naraz prebral k životu... aj Ty Hanko chceš neco dát svýmu Bohu. . neco naco dávno již čeká. . Anna sa strhla, čo to má byť?Dej mu naco tak moc a moc čeká... a Petr jej podával ruku a dvíhal vstať... hlboko sa jej pozrel do očí. . a po chvíli povedal... dej Mu svou bolest, svou tíhu... . Anna zmeravela... a potom ju Petr pritisknul k sebe, mocne objal a hovoril, objímam Te jako Tvúj otec, odpusti mi pro Rany Kristove vše co jsem Ti ublížil, všechno špatné, bití a strach, skažené detství a život.

Odpusti mi, že jsem ublížil Tvé matce... Annu chytila triaška, nemohla vykoktať jedno slovo... bol to akoby hlas jej otca z hrobu prosiaceho o odpustenie.
Tá prosba mala silu víchrice, rúcala všetky múry v Anne, ktoré. si za roky v sebe postavila. Mysľou jej prebiehal celý život... desné spomienky na otca sa jej škerili rovno v tvár duše... ale aj mocný hlas volajúci o odpustenie a milosrdenstvo. Anna plakala a plakala. . už ani nevnímala okolie... stále v mocnom objatí... . až naraz dokázala zvolať odpušťam, odpúšťam... . Ti Otec... . a znova sa ponorila do strašných spomienok. . počula zvuk jej hlasu kliatby. . všetkého, čo by chcela vziať späť... . odpusť aj ty mne otec... vyšlo z nej... Nech Boh a jeho milosrdenstvo a jeho nekonečná láska vojde do Tvojho srdca a naplní Ta pokojom... počula ešte hlas.

Pocítila ako všetka temnota, mocné reťaze zla sa trhali a presviecovalo svetlo do jej duše a konečne našla po rokoch mier. Ked sa prebrala, cítila ešte mocné objatie akoby svojho zosnulého otca... to čo za života nepocítila... ale až po jeho smrti-objatie zo záhrobia... . Odchádzala odtiaľ šťastná, lebo našla pokoj, odpustenie aj odpustenie Boha. Konečne videla jasné, hviezdnaté nebo... Našla slobodu a nádej a zmysel do života, ktorý naplnila pomocou ľudom, ktorí stratili nádej na odpustenie... Možno ešte žije tam kdesi vedľa vás... tichá, ukrytá... ale znamenajúca veľa... Asi všetko...

Poslal(a): kemi, 27.8.2007