Ja som vyrástol bez Boha - respektíve bez poznania o Ňom. Nikto mi o ňom nič nepovedal, moji rodičia boli v komunistickej strane. Vtedy sa o tom nesmelo hovoriť. A tak som vyrástol ako ateista, agnostik, presvedčený materialista.

Potom prišla nežná revolúcia v 89-tom. Zrazu som sa dozvedel, že som evanjelik, že som z evanjelickej rodiny, a že som bol ako dieťa pokrstený, a že sa odo mňa očakáva, že pôjdem na konfirmáciu (v RKC je to podobné ako birmovka - potvrdenie krstného sľubu a prvé prijímanie...).

Vtedy som sa svojim rodičom vysmial. Už som mal svoje presvedčenie a svoj život, o ktorom však oni nevedeli (partia motorkárov, alkohol, zábavy...)

Predsa som však - už ani neviem či v mene pokoja v rodine - na tu konfirmáciu šiel. Skončilo sa to "opicou" - opil som sa.

Predsa som však dostal do ruky bibliu, ktorú som si sem tam čítal. Nerozumel som však mnohému, a bolo to pre mňa niečo úplne nové. Bral som to ako hist. knihu, ako poviedky, príbehy...

Predsa však vo mne rástla otázka: čo ak Boh naozaj existuje? Darilo sa mi ju však dobre zatláčať do pozadia, a keď predsa len silnela, tak som si hovoril: ak aj existuje, o takého Boha, ktorý ma takých vyznávačov, akých poznám - s ktorými nie je problém sa opiť - tak o to nemám záujem...

Potom sa mi dostala do ruky kniha od R.Moodyho - jedného lekára, ktorý skúmal prípady ľudí, ktorí prežili klinickú smrť. Tá kniha sa volá: "život po živote".
Zostal som šokovaný! Drvivá väčšina ľudí prežila takmer identické zážitky počas klinickej smrti a bez ohľadu na to, či predtým boli veriaci - kresťania - alebo nie - predsa väčšina z nich tvrdila, že sa stretli s Bohom - že ho videli (zväčša ako svetlo). Vedeli ho identifikovať ako "absolútne dobro" či "obrovskú lásku". Po prečítaní tej knihy sa moje hľadanie zintenzivnilo.

Aby som to skrátil:
po roku som zistil, že ak chcem naozaj vedieť, presvedčiť sa, či Boh existuje, musím uveriť, že ma miluje, že dal za mňa svojho syna, Pána Ježiša Krista, a odovzdať mu svoj život.

A druhá vec - veeeeľmi dôležitá: musel som prestať posudzovať Boha podľa cirkvi a podľa ľudí, ktorí vraveli, že v Neho veria... povedal som si: ak Boh naozaj existuje a miluje ma, tak potom sa o tom budem môcť presvedčiť na vlastnej koži...

A tak som to spravil. Prvý krát vo svojom živote som sa vážne (nie len z povinnosti, či rutinne...) modlil vlastnými slovami jednoduchú modlitbu: "Bože, ja verím, že existuješ, že ma miluješ, že mi chceš odpustiť a zmeniť môj život. Verím, Pane Ježišu Kriste, že si Božím synom, a že si zomieral miesto mňa, že si zobral na seba to, čo som mal niesť ja.... Tak ti teraz dávam svoj život. Prosím, buď mojim Pánom a zmeň môj život..."

A vtedy sa stala obrovská zmena v mojom vnútri, srdci.... zrazu som, "na betón" vedel, že Boh mi odpúšťa, že ma berie do svojich rúk, zrazu som ho vnímal a medzi mnou a nim už nebol betónový strop.... navyše ku mne hovoril o tom, že ma povoláva do svojej služby. Odvtedy s ním žijem a dodnes som nikdy nemusel ani na moment zapochybovať o Ňom.

Prečo to píšem? - lebo neviem ako si na tom ty vo vzťahu k Bohu, či ho naozaj tiež takto osobne poznáš, či si Mu niekedy odovzdal svoj život, či sa s ním rozprávaš a žiješ s Ním a pre Neho... alebo či o Ňom vieš len ako o nejakej vzdialenej bytosti, s ktorou nič nemáš spoločné....

O ktorej však máš svoje názory a presvedčenie...

a práve toto je a bude pre teba kľúčové v tom, aby si našiel nejaké smerovanie pre seba a pre tých čo sú okolo teba.

Chcem ta povzbudiť k tvojmu vlastnému osobnému hľadaniu Boha. Nehľadaj len to, čo sa tebe hodí, čo si myslíš že je to správne o Ňom!

Hľadaj Boha osobne!

Volaj ku nemu z hĺbky srdca a On sa ti dá nájsť. Odpustí ti, objíme ťa, a ty už potom budeš navždy skutočne vedieť, že sa ťa dotkol On, a aký je v skutočnosti, a už nebudeš zmietaný všetkým tým chaosom rôznych teológii a učení, lebo budeš poznať Boha osobne a žiť v hlbokom vzťahu s nim a pre Neho.

Toto som zakúsil ja. Toto môžeš zakúsiť a žiť aj ty. Jedine toto doporučujem každému a vydávam svedectvo o Bohu, ktorý dal za mňa svojho milovaného Syna, ktorý mi odpustil, keď som Ho prosil o odpustenie, ktorý ma prijal, keď som volal, aby vzal môj život do Jeho rúk a aby bol On mojim Pánom...

A je úplne jedno či si katolík, luterán, metodista, baptista, alebo či ťa ovplyvnili mormóni, či svedkovia... Pretože to bude obyčajné nič v porovnaní s tým, že budeš poznať Boha osobne a budeš vedieť, že On je s tebou, že On ťa vedie a učí Jeho ceste.

Tak nech sa ťa Pán dotkne. Jeho dotyk je neopakovateľný a jedinečný...

Poslal(a): Michal, 19.9.2007