Keď ste robili rozhovory, často ste ich začínali sugestívnou otázkou, z akej rodiny pochádza človek, s ktorým ste sa zhovárali. Z akej rodiny pochádzate vy?

- Pochádzam z bratislavskej Petržalky. Boli sme klasická rodina - obaja rodičia pracovali v Matadorke, my deti sme chodili do škôlky, ja od jedného roka aj do jaslí. Nikto nebol v strane, ale neboli sme ani žiadni disidenti.

Boli ste veriaca rodina?
- Nie.

Ako ste sa dostali k ľuďom z Cirkvi bratskej, s ktorými vás spájajú priateľské vzťahy?
- U nás na sídliskovom dvore nebol nikto veriaci, keď sme zrazu zistili, že jeden z nás začal chodiť do kostola. Najprv sme sa mu vysmievali, lebo v tom čase petržalský kostol navštevovali len babky. Neskôr sme pochopili, že nie je blázon, len zažil niečo, čomu nerozumieme a čo je preňho dôležité. Zoznámil ma s Danom Pastirčákom, ktorý bol zhodou okolností v Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici, kde sa často robili polozakázané koncerty a stretávali sa tam zaujímaví ľudia. Boli medzi nimi aj normálni vysokoškoláci, ktorí počúvali Pink Floyd a mali dobrý vkus. Už to bolo pre mňa objavom. Takto som spoznal Dana Rausa, ktorý dnes robí v Slobodnej Európe, alebo Ivana Hoffmana.

Cez nich ste prišli aj ku svojej viere?
- Dovtedy som mal detskú predstavu z komunistických učebníc, že neveriaci sú rozumní ľudia a veriaci sú tmári. Odrazu som zistil, že to tak nie je. Veľa som sa s nimi zhováral, až som sám prežil čosi, čo sa stalo prelomom môjho vtedajšieho hľadania.

Čo to bolo?
- Mal som asi devätnásť, keď som sa rozhodol, že už nebudem donekonečna viesť teoretické diskusie, či Boh existuje, alebo nie. Videl som tých ľudí, ako sa modlia - prihovárali sa priamo Bohu, nepotrebovali na to žiadny Otčenáš, jedinú modlitbu, o ktorej som dovtedy počul. Povedal som si, že ak Boh existuje, tak v tejto chvíli, keď som doma sám, ma zrejme vníma. A že ak má mať modlitba nejaký zmysel, a nie je to len nejaké verklíkovanie slov, tak to vyskúšam. Nevedel by som čisto teoreticky prijať existenciu Boha len pre nejaké dobré princípy... A vtedy som zažil, že niekto je nielen kdesi nado mnou, ale že je to reálna bytosť. Mne samotnému to bolo divné, ale zrazu som začal svet vidieť inak. Ja, chlapec zo sídliska. Moji rodičia boli vtedy dosť znepokojení, či sa mi nestalo niečo zlé, ale ja som prežíval istotu a akúsi hlbokú radosť.

Základom teda bola vaša intímna komunikácia. Ako vnímate z tohto pohľadu úlohu cirkvi?
- Často sa ma pýtajú, či som katolík, alebo protestant. Neviem na to odpovedať. Formálne, ako mnohí Slováci, som pokrstený katolík, hoci som bol dosť dlho úplným ateistom, ale k reálnemu prežitiu viery som dospel cez ľudí, ktorí sú protestanti. Kresťanstvo, ako ho chápem ja, je vzťahom človeka k Bohu.

Spoločenstvá sú, samozrejme, potrebné, ľudia sa chcú spájať, aby sa mohli navzájom podporiť. Cirkev má svoje veľké miesto, a každý, kto redukuje Boha len na svoj súkromný vzťah, robí podľa mňa chybu. Ja som vieru neprežil ako zaradenie sa do inštitúcie a podriadenie sa v nej.

Mnohí ľudia, čo tu žijú, stotožňujú moc cirkvi s mocou KDH. Ako to rozlišujete vy?
- Cirkev by nemala mať moc a u nás ju ani nemá. Politické rozhodovanie o zákonoch, o tom, v akom štáte žijeme, tu cirkev nerobí, a nemala by mať ani takú ambíciu. To, že na Slovensku stále prežíva obava, že cirkev je mocichtivá organizácia, je pozostatkom komunizmu, ktorý to do nás vtĺkal. Cirkev však musí odolávať pokušeniu mať väčší vplyv a viac peňazí, ktoré by chcela získať od štátu. Ak symbolizuje moc a peniaze, možno niekde robí chybu. Jej zmyslom je pomáhať ľuďom, hlavne tým mimo nej - byť pre nich svetlom a nádejou. Máme tu problém s Rómami alebo s nezamestnanými - ak teda cirkev chce, aby k nej ľudia získali dôveru, mala by sa venovať najmä im, byť vzorom starostlivosti a súcitu, ale aj ostrého pomenovania vecí. To mi tu veľmi chýba.........

Štefan Hríb (1965) - novinár, publicista, moderátor. Po skončení Elektrotechnickej fakulty STU v Bratislave a krátkom pôsobení v SAV sa rozhodol zmeniť povolanie. V roku 1990 sa stal novinárom a na štyri roky korešpondentom českých Lidových novín. Z Prahy odišiel do Mníchova, kde v 90. rokoch sídlila redakcia Rádia Slobodná Európa, aby ďalšie štyri roky kriticky komentoval dianie na Slovensku. V roku 1997 sa stal kľúčovým redaktorom mienkotvorného týždenníka Domino fórum, z ktorého už na poste jeho šéfredaktora pred pár mesiacmi odišiel. Moderoval diskusnú reláciu STV Pod lampou.

Poslal(a): Michal, 19.9.2007