Ako Boh zasiahol v pravý čas
K nakopeným ťažkým veciam v mojom živote odrazu zaznel verdikt - máte rakovinu.

Tento rok 2007 bol od začiatku pre mňa veľmi ťažký. Jednak preto, že som ku koncu roka 2006 prežila veci, ktoré ovplyvňovali aj rok 2007 a o ktorých som si myslela, že toto ani nie je možné aby sa naozaj stalo - v negatívnom zmysle slova.

Prvé dva mesiace roku 2007 ma však negatívne prekvapili znova. Na maximálnu mieru sa totiž vyhrotili školské problémy môjho syna.

Na prelome marca a apríla vyvstal u nás v práci jeden akútny problém a moja kolegyňa bola odvolaná na mesiac na inú prácu a ja počas tejto choroby som ťahala v robote ešte za dve. Občas som si zobrala deň dva dovolenky, ale veľmi mi to nepomohlo.

Do toho sa znova zvýraznili školské problémy môjho syna - mal v tom čase nezistenú dyslexiu a dysortografiu – špecifické poruchy učenia + kombináciu iných problémov, ale v škole to nezistili a bol nútený pracovať ako iné deti a keď to napriek našej zväčša dvojhodinovej domácej príprave aj tak nešlo, tak som z toho bola hotová aj ja, aj syn. Bola to enormná námaha a skoro nijaký výsledok.

Často bol obvinený, že sa neučil a my sme pritom hodinu pri tom sedeli. A IQ vraj má dobré - až ľahký nadpriemer - tak to musí zvládať. Pri týchto poruchách totiž bývajú pridružené aj poruchy pozornosti a krátkodobej pamäte a iné príznaky.

Bol čas, kedy som kvôli týmto problémom hodiny plakala pred Bohom a volala na neho otázku „Bože, opustil si nás?“
Nakoniec v probléme môjho syna prišlo riešenie a pohlo sa to, ale nevyriešilo.

Asi tým, že som za ten čas od konca roku 2006 stále plakala a bolo to pre mňa tak bolestivé, som mala oslabenú imunitu a následkom toho som bola od vtedy v kuse chorá - tak, že mi nezaberali antibiotiká. Lekári boli zo mňa nešťastní, lebo zápaly sa vliekli, prešla som na injekčné antibiotiká, čo je krajná voľba. Keďže som sama s malým synom, manžel nás opustil, keď mal syn rok, (dnes už je ženatý druhý krát), zvykla som si - či chorá či zdravá ťahať v práci, lebo z PN sme mali problém vyžiť.

Tieto školské problémy som sa snažila stále dávať Bohu, ale odrazu som bola tak vyčerpaná na všetkých frontoch, že som prišla do štádia, kedy som musela aspoň z niečoho vypnúť. Z toho vyčerpania som bola ešte viac plačlivá a nakoniec som plakávala kade som chodila, v električke aj v robote, doma, na ulici, všade. Niekde vo mne sa už niečo zlomilo a už som skrátka nevládala. Napodiv v tento plačlivý čas som skrz pomazanie niekedy dokázala zabojovať v modlitbách za iných ľudí, ktorí to potrebovali, alebo mali problémy. Občas ma Boh posunul nahor, ale ja som vedela, že už nevládzem a toto som aj volala k Bohu. Najväčší paradox tejto situácie bol, že keď som plakávala v robote vediac, že toto už je asi depresia a skrývala som to ako sa dalo, že to tam nikto nezbadal, a keď aj zbadal, nič sa nedialo. Pracujem totiž v jednej miestnosti s doktorom, ktorý bežne predpisuje antidepresíva. Ja som však vedela, že antidepresíva v mojom prípade nie sú riešením a Boh predsa nejaké riešenie musí mať. Okrem pokazených vzťahov, synových školských problémov a zdravotných problémov sa v pozadí tohto všetkého riešil problém či kauza, kvôli ktorej som plakávala pred Bohom, a vravela som mu, že ja už ničomu nerozumiem a nerozumiem tomu, čo sa to deje v cirkvi. Tak sa mi triaslo všetko to, čomu som verila v súvislosti s cirkvou, že som často preplakala chvály na zhromaždení v zbore a vravela Bohu, nech si ma radšej zoberie k sebe do neba, že ja už toto všetko nevládzem znášať.

V takejto situácii som si zrazu v máji všimla nejakú hrčku. To čo sa mi predtým nezdalo už pár mesiacov a bolo nejasné bolo odrazu veľmi jasné a hmatateľné. Keď som to povedala mojej tete, tá mi okamžite vybavila koncom mája vyšetrenie. Presne si pamätám ten deň, pretože tento deň bol pre mňa veľmi ťažký v kombinácii viacerých vecí, ktoré nasledovali - bol to štvrtok 24. mája. Lekár bol po vyšetrení vážny a povedal mi, že on by s tým určite nečakal a okamžite začal vybavovať punkciu tej hrčky, aby sa zistilo z čoho sa skladá. Povedal, že cysta to určite nie je. Ešte v ten deň som sa šla objednať na onkológiu na Heydukovej. Počas cesty mi bolo dosť divne, mala som taký zvláštny pocit a keď mi robili onkologickú špeciálnu kartičku, ktorú musí mať každý pacient pohybujúci sa v priestoroch onkológie a objednali ma na vyšetrenie, vtedy mi to došlo. To čo som sledovala len vo filmoch a bolo to mne a našťastie aj blízkej rodine vzdialené, sa ma môže začať týkať. Míňala som onkologicky chorých a pripadala som si ako vo sne. Cestu do práce som sa strašne potrebovala vyplakať a dať to Bohu - ten strach čo ma chytal. Práve do toho prišiel jeden telefonický rozhovor, ktorým sa mala doriešiť vec týkajúca sa práve už spomínanej kauzy v cirkvi a ja som už pritom nevládala ani premýšľať. Pri výťahu v práci som sa rozplakala a dala to Bohu. Proste som tú situáciu s onkológiou aj možný zhubný nádor prijala a vedela, že Boh je so mnou.

Nevedela som, čo mi zistia, ale vedela som, že Boh ma neopustí.

Do práce som už prišla, akoby sa nič nestalo. Nakoniec, načo dávať ľuďom do rúk svoje obavy, keď mám Boha. V tú noc som nespala. Nie kvôli možnej zhubnosti hrčky, čo som si našla, ale kvôli ultimátu súvisiacemu s kauzou v cirkvi, ktorá sa práve riešila. V ten večer som totiž to ultimátum dostala. Táto vec bola nad moje sily a celú noc som sa veľmi trápila kvôli tomu, že ponúkané riešenie, ktoré som mala urobiť, sa mi vylučovalo s tým, čo mi hovorilo moje svedomie. Čo mám spraviť? Podvoliť sa nátlaku? Zaprieť svoje svedomie? Čo na to Boh? Čo chce On? Ráno som nevyspatá dala odpoveď v tom zmysle, že ja poslúchnem svedomie a ostatné nechávam na Boha. Okamžite sa mi vrátil pokoj a vedomie, že som v Božích rukách a Boh o mne rozhodne ako On chce. Nato sa v nedeľu rozhodlo a ja som mala v tom pokoj, Boh rozhodol. Opustila som miesto, kde som bola 5 rokov a to s vedomím, že jedna kapitola môjho života a mojich sĺz je uzavretá a že som zostala verná svojmu svedomiu. Ešte stále som niekde v sebe ako tak nachádzala silu každý deň sa zobudiť a aspoň mechanicky vykonať svoje povinnosti. V najbližšie dni som si vypočula na onkológii verdikt - asi to bude predbežne fibroadenóm - nezhubný nádor, ale po punkcii to budeme vedieť presne. Punkcia bola na ďalší týždeň v pondelok. Doktor, ktorý robil punkciu začal hovoriť slová ako: „Toto je zlé, toto nebude dobré! Verte mi. Ja som videl už mnoho nálezov ale toto vyzerá dosť zle.“ Tak mi z troch rôznych miest tej hrčky odobrali vzorku, doktor napísal nález a vraví mi „pourgujte (posúrte) si ten výsledok, nevyzerá to dobre.“ Už o tri dni, čiže v dosť veľkej rýchlosti bol výsledok hotový a doktorka mi do telefónu nechcela povedať aký je, iba že mám hneď na druhý deň ráno prísť a objednať sa na chirurgii. Začala som cítiť, že to je zlé. Po ceste domov z práce som sa zastavila v parku a tam som sa znova vyplakala pred Bohom. Vedela som, že ak to je rakovina, potrebujem silu, aby som mohla bojovať, ale ja som bola po toľkých bojoch tak vyčerpaná, že som ledva zvládala bežný život a nieto ešte rakovinu, chemoterapiu, k tomu malé dieťa, domácnosť. Skrátka niečo sa vo mne zlomilo a tam, v tom parku som sa pýtala Boha, či si ma naozaj nechce zobrať k sebe. Ak toto číta nejaká matka, možno sa minimálne začuduje, no ja som bola v takom štádiu vyčerpania, že mne už bolo jedno aj to, že mám dieťa. Keby mi Boh povedal, že môžem ísť za ním, tak by som bola veľmi rada. Neviem ako je to možné, ale v živote človeka môže prísť niekedy také obdobie, že už nevládze a valí sa na neho strašne veľa zlého. Ja som chcela ísť aspoň na chvíľu za Bohom, hoci som vedela, že to možné nie je. Aspoň na mesiac byť s ním v nebi, kde už nie je nič zlé a kde ťa len Boh miluje a neublíži ti už nič a nikto.

Z parku som odchádzala s pokojom, že Boh urobí čo On chce, bolo mi to nejako už jedno ako to dopadne, ale mala som pokoj a dokázala som byť so synom, ktorému som ale nechcela ukázať nič z tej bolesti. Nepotreboval to niesť so mnou. Chcela som ho chrániť a preto vtedy o ničom nevedel. Na druhé ráno som už mala silu si vypočuť diagnostický verdikt. Som človek, ktorý je rád, keď sú veci jasne povedané. Tak som sa rovno pri vstupe do ambulancie opýtala doktorky, či je to to najhoršie. Ona povedala, že áno. Musela som si dohodnúť termín operácie, kedy by sa mal odstrániť nádor. Po zotavení z operácie mala nasledovať chemoterapia.

Môj nález z punkcie znel - jasne diferencovaný karcinóm (rakovina, alebo tiež zhubný nádor).

Na chirurgii som sedela v čakárni s ľuďmi po opakovaných operáciách, chemoterapiách. Tak som dostala aj niektoré informácie, ktoré sa mi mohli pri mojej diagnóze hodiť. Napríklad som sa dozvedela, že keď vám dajú len tú obyčajnú fľaštičku chemoterapie, to ešte nie je nič, ale keď vám dajú tú červenú, tak tá sa volá holič, lebo po nej zídu všetky vlasy dole. Dozvedela som sa aká drahá je parochňa a mnohé iné veci z ktorých mi veľmi dobre nebolo. Sedela som tam so stiahnutým žalúdkom a premýšľala, aký čas ma to teraz čaká? Ako to všetko zvládnem? Dostala som teda inštrukcie ohľadom operácie a interného predoperačného vyšetrenie a šla do práce. Zas som sa modlila v jazykoch cestou do práce, základ bol prebojovať to pred príchodom do práce, lebo som sa tam nechcela rozplakať. Nejako zázračne mi Boh dal silu a prišla som po slzách počas cesty do práce s úsmevom. Kolegyňa sa ma pýtala či to dopadlo dobre, keď ma zbadala s pokojom a s úsmevom a ja že nie - mám rakovinu. Doteraz žasnem nad tým, ako mi Boh dal toľko sily, že keď ľudia híkali a dokonca doktori hovorili, že je to tragédia - taká mladá žena... tak paradoxne ja som ich upokojovala. Tú bolesť a slzy som dávala Bohu. A prišiel víkend, kedy sa prelomilo niečo v mojom živote. Dostala som super ľudí v novom zbore, ktorí stáli modlitebne za mnou a na počudovanie aj v iných zboroch sa modlili. Ľudia sa mi snažili pomôcť a hovorili mi, že teraz musím byť hlavne silná a zabojovať kvôli synovi. Ale ja som vždy povedala, že nevládzem. Žiť som chcela, to mi nejako prišlo jasne od Pána, že ma tu chce, ale ja som po všetkom tom zlom, v takejto vyčerpanosti a v presýtenosti tým zlým už nevládala zabojovať a nevedela nájsť v sebe tú silu boriť sa s touto chorobou. Tak mi kresťania, čo poznali moju situáciu povedali, že nech sa nebojím, že oni ma budú niesť na modlitbách a prenesú ma ako toho na nosidlách, čo už nevládal ani sám prísť k Ježišovi po zázrak. Museli ho priatelia spustiť cez strechu. V ten víkend sa udialo niečo obdivuhodné. Odrazu som napriek tomu v akej situácii som bola, dostala obrovskú radosť a nadprirodzený pokoj a čo bolo najdôležitejšie, vrátila sa mi sila žiť. Na ďalšiu nedeľu som dávala svedectvo v zbore ako ma Boh napriek všetkému čo sa na mňa zosypalo za posledný čas posilnil a dal mi svoj pokoj a radosť. Vďaka Bohu za všetkých modlitebníkov, ktorý ma premodlovali v tom čase. Viem, že sa mnohí, mnohí ľudia za mňa modlili, dokonca mi aj pomohli hmotne, lebo pri PN mi strhli výplatu na 5000sk. Odrazu ma Boh začal zahŕňať samým dobrým už tu na zemi a to, prečo som chcela ísť k nemu do neba - zažiť aspoň trochu dobrého - mi začal dávať tu na zemi, kde ma chcel mať. Môjmu synovi diagnostikovali poruchy učenia a dostala som tip na inú školu, čo sa mi aj podarilo vybaviť. Blížil sa čas operácie a ja som občas aj zabúdala, akú diagnózu mám, nemyslela som na to, nemodlila sa za svoje uzdravenie, bolo to zvláštne, ale naozaj som bola len v obrovskom pokoji a mala som radosť. Naopak som sa modlievala za iné problémy. Jedna priateľka mi v tom čase povedala, že jej sa zdá, ako keby som tú diagnózu ani nemala a že to je zvláštne, že o tom spolu ani nehovoríme, ako keby to ani neexistovalo. Aj mne sa to zdalo divné. Pred operáciou som síce ešte mala čo robiť, aby som sa dala ako tak zdravotne do poriadku po tých zápaloch a prešla cez interné predoperačné vyšetrenie, v kuse som bola na antibiotikách, ale prešla som a pustili ma na operáciu. Bol práve posledný týždeň školského roka, pondelok a ja som nastúpila do nemocnice na Onkológiu. Operácie som sa trochu obávala, lebo v 12 rokoch som si zažila operáciu apendixu (slepé črevo) a mala som potom niekoľkohodinové silné pooperačné bolesti. Hneď prvý deň začalo gamagrafické niekoľkohodinové vyšetrenie, bolo mi z neho na vracanie a došlo mi, - fúha, tak už to začína. Až vtedy som si uvedomila po tom dlhom čase pokoja, že som fakt chorá a už to začína. Prišiel deň operácie a ja som cítila len pokoj. Počas telefonického rozhovoru asi hodinu pred operáciou sa ma jeden kresťan pýtal, či ešte stále cítim tú hrčku, či ju Boh neuzdravil? Možno tá operáciu ani nebude nutná, vravel. Ale hrčka tam bola stále, tak bolo jasné, že operácia bude. Dali mi premedikáciu (náladovka pred operáciou), ešte som skočila do kúpeľne a potom som už nesmela vstávať. V kúpeľni, kde som bola úplne sama som sa pýtala Boha - Pane, tak čo? A odrazu som veľmi hmatateľne cítila a vedela, že je tam pri mne a že ma neopustí a bude pri mne aj počas operácie, že sa nemusím báť. Prišla tam taká Božia prítomnosť, že som skoro spadla na zem. Potom som si na izbe kľudne ľahla a zaspala s walkmanom a chválami od Suzy Willis. Ošetrovateľ ma zobudil, že už treba ísť na operačnú sálu.

Počas cesty na sálu mi vraví: „Vy sa usmievate?“ A ja že – „no..“

„Ale tu sa nikto neusmieva“, čudoval sa. Potom na operačnom stole sme ešte srandovali. Skrátka pohoda, pokoj a žiaden strach, čo som si predtým nevedela predstaviť.

Prebrala som sa na to, ako ma vezie ten istý ošetrovateľ na izbu, bol strašne natešený a stále opakoval - veľmi dobre, veľmi dobre. No ja som bola ešte oťapená po narkóze, tak som nevedela o čom hovorí. A nenapadlo ma ani sa ho nič opýtať. Prekvapilo ma, že ma skoro nič nebolelo, ani som nemala pocit na vracanie. Nič. Tak som povedala Bohu, „wow, no to je super“. Okamžite mi začala tiecť infúzia s liekmi proti bolesti a ja som žasla, že tie pooperačné bolesti na ktoré som sa pripravovala, neboli. Nie že by som nič necítila, ale bolo to nad moje očakávania dobré. Zakrátko už som nijakú bolesť necítila. To bola pre mňa novinka, lebo toto som si nezažila.

Pri večernej vizite vysmiaty doktor povedal, že som bola pre nich prekvapením. Keď robili tú rýchlu histológiu (odber vzorky tkaniva a rozbor) priamo na operačnom stole, tak tam nič zhubné nenašli!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

A povedal: „tak toto, to sa stane tak jedna ku sto prípadov, to je.“ ...a ja na to, „no ako zázrak“. Doktor prikývol. Povedal, že samozrejme vybrali tú hrčku aj s okolitým tkanivom a že definitívny rozbor tkaniva príde až neskôr. Večer - v deň operácie som zaspávala bez akýchkoľvek liekov od bolesti. Výsledok histológie prišiel až keď som bola doma z nemocnice ako dodatok k prepúšťacej správe.

Bolo to zvláštne - prepúšťacia správa, kde je začiatok písaný o mne ako o pacientke prijatej s karcinómom a prepustenej s benígnou dyspláziou. (To je nezhubne zmenené tkanivo.)

Moja prognóza ak by sa to rozšírilo aj na uzliny bola - možný lymfaderm pravej ruky - opuchy a iné nepríjemné príznaky komplikujúce bežný život a invalidný dôchodok. Tak som si myslela, že Boh zasiahne v tomto a že nebudem musieť ísť na invalidný, že sa nebudem musieť báť, či sa do 5 rokov nejaká zabudnutá zhubná bunka nezobudí a nezačne aktivovať. Ale bolo to otočené tak, ako to málokto čakal a ja teda už vôbec nie. Je pravda, že mám šesť stehovú jazvu a je pravda, že pri operácii bola vybratá hrčka s okolitým tkanivom s rozmermi 5,5x5,5x3 cm, čiže pekný kúsok, ale v pooperačnej histológii je kompletne zmenený nález. Sú tam bunky adenózy, cystózy a fibrózy čo sú jasné nezhubné bunky. Predtým pred operáciou boli v cytológii bunky s posunom N/C pomeru s anizokariózou a hyperchromazióz, typologicky aj morfologicky zmenené s verdiktom jasne diferencovaný karcinóm. Doktorka, ktorá ma posielala na operáciu, keď zbadala terajší dobrý nález, tak len sedela nad tým a ticho pozerala raz na jeden - raz na druhý nález a krútila hlavou a potom z nej vyšli slová: „Ale ja tomu nerozumiem. Veď ten prvý nález bol taký zlý a...“ Tak som povedala, že je to zázrak a ona že tak áno.

Ona sama mi vravela, že na onkológii je to dosť ťažké, a že radšej veľmi nedávajú dopredu prognózy, lebo často niekto, kto mal zlú prognózu nejako zázračne vyzdravie a ten čo vyzeral byť s dobrou prognózou to nezvládne, vraj je to veľmi individuálne a nikdy nevedia prečo. Potom povedala „ono to závisí asi skôr od niekoho tam hore“.

A ja dodávam, že to skutočne závisí na Bohu. Ja som sa ani nejako nemodlila za svoje uzdravenie, stačilo mi vedieť že Boh o mne vie a len som mu verila. Od toho času čo ma Boh tak zázračne posilnil, vlial mi radosť a pokoj, tak ma naozaj držal a aj udržal v svojich rukách. Dva mesiace po operácii som namiesto chemoterapie bola na úžasnom zborovom tábore, kde som si užívala hory a milujúce spoločenstvo s kresťanmi. Chcem týmto všetkým vzdať Bohu slávu za to, že ma vytrhol z času trápenia a vedel kedy dosť. Že mi dal svoj pokoj a radosť v čase o ktorom som si myslela predtým, že by som asi nemohla takto zvládnuť, za úžasných kresťanov okolo mňa, čo mi dvíhali ruky, za Boha čo je Bohom nad každou rakovinou a aj iným problémom.

Môj syn dnes chodí do inej školy a hoci idú veci pomalšie a postupne, mení sa to k dobrému. Nosí mi zo školy jednotky. Mám spoločenstvo úžasných ľudí v zbore, krátko po návrate z operácie a regenerácii nám zdvihli všetkým plat a moje telo začína bojovať s chorobami. Lepší sa mi odolnosť voči chorobám, lebo hoci som naposledy dva krát nachladla, po 3, 4 dňoch to telo prebojovalo bez antibiotík, čo pre mňa je skoro ako zázrak, vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti. Vidím, že Boh zasahuje do mnohých oblastí v mojom živote a pretvára ich. Ak teda rozhodol, že ma tu chce a má pre môj život plán, chcem ísť za Ním a naplniť ten Boží plán. Ešte raz sa skláňam pred Bohom, ktorý je mocný a mocnejší nad všetko a ktorý je nesmierne dobrý a milujúci. Zmiluje sa nad kým sa zmiluje a prelomí kde prelomí.

Ak totiž aj niekto z nás prechádza naozaj časom trápenia a vecí, ktoré sú nad jeho pochopenie, Boh vie zmeniť naozaj všetko a prísť so zmenou v pravý čas, nenechá nás totiž padnúť až na dno, ale v pravý čas prinesie riešenie, v pravý čas zasiahne, v pravý čas donesie svoju odmenu tým, čo dúfajú v neho a mňa, hoci som aj stále nebola silná vo viere posilnil, dal mi milosť a spevnil môj krok. Bol mi Bohom v čase súženia a je mi Bohom neustále - aj v čase radosti.

Alžbeta alias Jemima

Poslal(a): jemima, 22.10.2007