Pánečky, ma to ťahá už dlhšiu dobu ku svedectvu a nepomáhajú ani výhovorky že veď Bože, ty sám si svedectvom v nás, tak načo sa zbytočne rozpisovať:DDD

Veľmi dlho pre mňa znamenal Boh len čosi ako kostol, kde ma naši nútili chodiť až do zblbnutia každú nedeľu..nerozumela som čo tam, bola to fakt nuda a raz som si povedala dosť, ja v toho ich Boha neverím a nechcem Ho, nepáči sa mi / no prečo som pri tomto svojom rozhodnutí plakala, akoby som podvedome cítila, že strácam čosi veľmi dôležité, to som vtedy nechápala /. A tak som sa namiesto poriadnej, papierovej kresťanky stala v trinástich rokoch satanistkou so všetkým, čo k tomu patrí...cool tmavým image, partiou báb, ktoré sa chytili na môj návrh spraviť si spoločenstvo, pokusmi šprtať sa v duchovných sférach každého druhu od woodoo, cez špiritizmus a levitáciu a samozrejme izbou vyzdobenou vlastnou umeleckou tvorbou, ktorá každému vyvolala minimálne zimomriavky na chrbte..problém nastal, keď ich ale začala vyvolávať aj mne. Keď sa znásoboval počet nocí prebdených v strachu, alebo prerušovaných výkrikmi v dôsledku nočných môr, povedala som si, že som azda zašla už trochu priďaleko a je čas zamerať sa radšej na niečo iného...diskotéky, chľast, cigarety a chlapi plus robenie bordelu a rebelovanie všade, kde sa nachádza práve nejaká autorita. Zámer sa podaril..v maturitnom ročníku na gymply som si na vysvedčení hrdo odnášala trojku z chovania, naši ma povinne dovliekli k psychologičke, pretože už vážne nevedeli, čo so mnou majú robiť a v okolí ma každý poznal ako babu, ktorá robí bordel na diskotékach, ožiera sa a je stále s iným chalanom. Nikto ale netušil, že pod povrchom bola len prázdnota a plač, túžba byť ako moje slušné a šikovné spolužiačky, ktoré sa vždy výborne učili, chlapci si ich vážili, lebo nenadávali, nemali zlé partie, pokazenú povesť a rodičia na ne boli právom hrdý. Nerozumela som tomu, prečo práve ja musím byť iná? Prečo každého, kto sa nechá, dokážem ovplyvniť len na zlé, dokonca až tak, že rodičia mojich kamarátok im zakazovali sa so mnou kamarátiť..a prečo práve ja nikdy nemôžem počuť od našich aj niečo iné ako: " hanbíme sa za Teba, načo si sa narodila, nie si naša dcéra." Načo som sa vlastne narodila? Nevedela som. Len som hrozne túžila po láske, ktorej však nikde nebolo - doma, v partii, ani u chalanov, stále mi tam chýbalo čosi viac, čosi, čo som nemohla nikde nájsť...Kládla som si otázku či je toto naozaj všetko čo mi život môže ponúknuť? Masku rebela, pár obdivovateľov a napodobnovateľov ovplyvnených tými somarinami, ktoré stváram a úžasné prázdno v srdci, aj napriek tomu, že sedím na súkromnej party obklopená hromadou ľudí, ktorým toto tu jednoducho k životu stačí. Celé sa mi to zdalo tak bezzmyselné, že som urobila prvú vec, ktorá ma napadla...pokúsila sa o samovraždu. A potom Boh urobil prvú vec, ktorá Jeho napadla:DDD Pozval ma cez moju veriacu spolužiačku k nej na stretko:) Toto dievča som si veľmi vážila ešte ako neveriaca, pretože som videla, že to s Bohom myslí vážne a akosi som cítila, že je iná a jej viera sa líši od tej tradičnej. A navyše...vedela som, že ma má rada:) Aj keď som bola jej úplným protikladom, aj tak ma mala rada!! Ľudia, toto mi nešlo vôbec do hlavy. Takže keď prišlo jej pozvanie, nadšene som súhlasila, aj keď so strachom, pretože som sa bála, ako asi zapadnem medzi tých svätých ľudí, s tou svojou úžasnou povesťou. Po prvý raz som videla sa niekoho modliť len tak, vlastnými slovami, alebo dokonca aj nevlastnými:DDD z Ducha:), po prvý raz sa za mňa modlil niekto s darom prorctva:) čo ma totálne odrovnalo, pretože som vedela, že tak toto môže vedieť jedine Boh o mne, čiže z toho vyplýva, že On vážne je a teda mám fakt že vážny prúser:DDD Od vtedy som začala spoločenstvo navštevovať pravidelne, dovedúc na neho aj nejaké moje kamarátky, no stále som nechápala, prečo to, čo tam dostanem, tá radosť a sila, mi vydržia len na druhý deň a potom sa dostaví opäť bezzmyselnosť a dooknca aj hlboké depky a prečo so mnou Boh nespraví to obrátenie o ktorom všetci stále rozprávali, keď vidí, že nemám silu odolávať rôznym hriechom a pokušeniam.

Po úspešnej maturite - patrí k mojim prvým zázrakom:DDD som sa dostala na VŠ do Nitry...s vedomím toho, že Boh síce existuje, ale zároveň existuje aj môj život. A ten som v Nitre rozbehla na plné obrátky - nový ľudia, party a diskotéky, zábava a to nikým neobmedzovaná, len vlastou zodpovednosťou / čiže nijako:DD / Našla som si partiu, ktorá bola opäť známa po celej škole a intráku svojimi výstrelkami, zaplietla sa medzi skinheadov a dokonca Nitranských hooligans a oslavovala stále čosi sedem dní v týždni. Ako celý ten veľký žúr dopadol? Blbo. Skninheadské veci napchaté v mojej poličke, pretože niekto z mojej partie sa zaplietol do útoku s následkom vážneho ublíženia na zdraví, vyhadzov z intráku, lebo sme vyhadzovali s chalanmi flašky z balkónu a zlomené srdce zo vzťahu, v ktorom išlo o to, kto ublíži viac. Do toho všetkého prišla ešte smrť môjho dedka. Plus kričiace prázdne políčka v mojom indexe očividne si žiadajuce jedno písmenko. Bolo toho zrazu na mňa akosi priveľa - strach o budúcnosť, strata partie a ľudí, ktorých som mala tak rada, pokašlaná škola, aaach a rodičia, znova rodičia!!! a ich: sklamala si nás, vyletela si zo školy / fuu a to keby vedeli ešte tie ostané veci / A to moje srdce, ktoré nejakým spôsobom zomrelo. Nikto nechápal, čo sa stalo so mnou, všetci sa pýtali, kde si? Veď ty si sa prestala smiať a plakať a toto nie si ty... Naozaj som to nebola ja, nevládala som nič robiť, len som celé dni spala / fuj, no kto si to vie predstavit:DDD/ a fajčila a odmietala sa baviť s cudzími ľuďmi, lebo som z nich mala strach. Zdalo sa mi, že môj život je úplne off, že už nie je žiadna cesta ďalej. Jediné, čo som bola schopná spraviť, bolo sa ísť von opiť, lebo vtedy som mala pocit, že vďaka chlastu znova žijem. Práve vtedy a v takom stave som sa mala dostaviť na letný rodinný tábor YWAM, kde som mala pomáhať s prácou s deťmi. Kebyže im nesľúbim tú pomoc, nikto by ma tam nedostal, pretože usmievať sa na tých svätých ľudí bolo naozaj to posledné, čo som potrebovala. V deň odchodu na tábor, ráno o 5.00 som ešte popíjala so skinheadmi rum na benzínke. O 12.00 som stála pred Ursy a ostatnými z YWAM týmu červená jak podrážky od topánok s kruhmi pod očami a zvyškami rumu v krvi. Bol to fakt trapas. Pripadala som si tam jak také duchovné prasa medzi nimi a nechápala, prečo ma hneď neposlali rovno domov:DDD Na druhý deň večer som pocítila po dlhej dobe túžbu sa ísť modliť, tak som si našla tiché miesto pri lese a povedala Bohu, aby ak je to možné, zmenil nejako môj život, ktorý ani nemám, pretože som vo vnútry úplne mŕtva..povedala som MU, nech si teda vezme ten môj život, ktorý som zničila a spraví so mnou čo chce:) A On spravil..doslova:DDD Bola to sila, dotyk, moc, všetko dokopy:) Zrazu som bola plná čohosi...čohosi tak fajn, tak teplého a živého, bolo to úplne všade, začala som sa smiať a plakať zároveň a aby to nebolo málo, ešte som aj jazyky pustila:DDDD Neviem ako som sa dotackala za už zmieňovanou bývalou spolužiačkou, jediné, čo som bola schopná bolo to, že som ju objala, na čo sa to celé vyvalilo aj na ňu, takže sa rozbehla aj ona v jazykoch a tak sme tam stáli v tme na cestičke vedúcej kamsi hlboko do lesa a za svitu mesiaca chválili dlho dlho do noci nášho Boha, ktorý mi v ten večer daroval nové narodenie:)

A od vtedy sa už píše celkom iný, nádherný a neuveriteľný príbeh života s Ním:D

No, takže dúfam, že minimálne niekto potom, čo dočítate toto zatiaľ neexistujúce svedectvo, si dáte tú námahu a začnete hľadať Boha, ak ste Ho ešte nenašli, ok? Inak si ma neprajte O:DD

Poslal(a): barbora, 12.3.2008