Ticho, čo nasledovalo, mu pripadalo oveľa dlhšie, ako tých pár sekúnd, kým dostal zo seba hlas a konečne položil otázku:
„Tak koho to mám súdiť?”
„Boha,” odmlčala sa, „a ľudstvo.” Povedala to tak, akoby to nemalo priniesť nijaké vážne dôsledky. Jednoducho jej to vyšlo z úst, akoby to vravela denne.
Mack bol zmätený.
„Určite žartujete!” zvolal.

„Prečo nie? Iste je v tvojom svete veľa ľudí, o ktorých si myslíš, že si zaslúžia, aby si ich odsúdil. Určite je dosť takých, ktorých obviňuješ, že zapríčinili bolesť a utrpenie. Čo chamtivci, ktorí sa priživujú na chudobných tohto sveta? Čo tí, čo obetujú svoje ešte nedospelé deti vojne? Čo muži, ktorí bijú svoje ženy, Mackenzie? Čo otcovia, ktorí bijú svojich synov len preto, aby si odreagovali vlastné trápenie? Nezaslúžia si súd, Mackenzie?”
Mack cítil, že sa v ňom ako záplava zúrivosti dvíha z hĺbok nevyriešený hnev. Oprel sa a usiloval sa uchrániť si rovnováhu pred návalom obrazov, no cítil, že stráca nad sebou kontrolu. Žalúdok mu zovrelo a zaťal päste, dýchal krátko a rýchlo.
„A čo muž, ktorý mučí a zabíja nevinné dievčatká? Čo on, Mackenzie? Je ten muž vinný? Treba ho súdiť?”
„Áno!” skríkol Mack. „Do pekla s ním, nech je naveky zatratený!”
„Obviňuješ ho zo svojej straty?”
„Áno!”
„A čo jeho otec, muž, ktorý svojho syna terorizoval a týral? Čo s ním?”
„Aj toho treba poslať do pekla!”
„Ako ďaleko zájdeme, Mackenzie? Toto dedičstvo zlomených pováh siaha až po Adama, čo s ním? No prečo sa zastaviť tam? Čo Boh? Boh s tým všetkým začal. Treba obviniť Boha?”
Mack bol zmätený. Vôbec sa necítil ako sudca, skôr ako ten, koho súdia.
Tá žena bola neodbytná. „Neuviazol si tam, Mackenzie? Nie je to presne to, čo podnecuje Veľký smútok? Že nemožno veriť Bohu? Pravdaže, otec ako ty môže súdiť Otca!”
Znova sa v ňom ako rastúci plameň dvíhal hnev. Chcelo sa mu udierať päsťami okolo seba, ale mala pravdu a popierať to nemalo zmysel.
Pokračovala: „Nie je to tvoja oprávnená žaloba, Mackenzie? Že ťa Boh opustil, že opustil Missy? Že už pred Stvorením Boh vedel, že jedného dňa ten muž Missy utýra, a predsa tvoril? A potom dopustil, aby ju tá zvrátená duša vytrhla z tvojho láskyplného náručia, hoci mal moc zabrániť tomu. Netreba obviniť Boha, Mackenzie?”
Mack pozeral na dlážku, mätež obrazov hnala jeho emócie všetkými smermi. Napokon to povedal, hlasnejšie ako mal v úmysle, a ukázal prstom priamo na ňu.
„Áno! Boh je vinný!” Tieto slová viseli vo vzduchu a v jeho srdci udrelo sudcovské kladivo.
„Takže,” povedala s nezvratnou rozhodnosťou, „ak si tak ľahko schopný súdiť Boha, určite môžeš súdiť aj svet.” Znova hovorila pokojne. „Musíš vybrať dve zo svojich detí, ktoré strávia večnosť v novom Božom nebi a na novej zemi, ale len dve.”
„Čože?” vyhŕklo z neho a neveriacky sa k nej obrátil.
„A musíš vybrať tri zo svojich detí, čo strávia večnosť v pekle.”
Mack nemohol uveriť tomu, čo počuje, a zmocňovala sa ho panika.
„Mackenzie.” Jej hlas teraz znel rovnako pokojne a nádherne, ako keď ho počul po prvý raz. „Len ťa žiadam, aby si urobil niečo, čo podľa teba robí Boh. Pozná každého človeka už od počatia, a pozná ľudí oveľa hlbšie a jasnejšie, ako ty spoznáš svoje deti za celý život. Každého má rád na základe svojho bytostného poznania syna či dcéry. Si presvedčený, že napriek svojej prítomnosti a láske odsúdi väčšinu na večné utrpenie. Nie je to tak?”
„Myslím, že áno. Nikdy som o tom takto neuvažoval.” Šokovane váhal nad vlastnými slovami. „Jednoducho som predpokladal, že to Boh akosi môže urobiť. Reči o pekle boli vždy akousi abstraktnou konverzáciou, nie o niekom, na kom mi naozaj…” Mack zaváhal, uvedomil si, že to, čo chce povedať, môže vyznieť nepekne, „nie o niekom, na kom mi naozaj záleží.”
„Tak teda predpokladáš, že Boh to robí ľahko, ale ty nemôžeš? No tak, Mackenzie. Ktoré tri zo svojich detí odsúdiš na pobyt v pekle? Kate má s tebou práve teraz najväčšie nezhody. Správa sa k tebe nepekne a vraví ti veci, čo ťa zraňujú. Azda je prvou a najlogickejšou voľbou. Čo s ňou? Ty si sudca, Mackenzie, a musíš rozhodnúť.”
„Nechcem byť sudcom,” povedal Mack a vstal. Jeho myseľ horúčkovito pracovala. Toto je neskutočné. Ako by ho Boh mohol požiadať, aby si vybral medzi vlastnými deťmi? V nijakom prípade by nemohol Kate, ani ktorékoľvek iné z vlastných detí odsúdiť na večnosť v pekle len preto, lebo sa voči nemu prehrešili. Ani keby Kate či Josh, alebo Jon či Tyler spáchali nejaký ohavný zločin, nemohol by to urobiť. Nemohol! Uňho nejde o to, ako sa správajú, ale o lásku k nim.
„Nemôžem to urobiť,” povedal ticho.
„Musíš,” odvetila.
„Nemôžem,” zopakoval hlasnejšie a dôraznejšie. „Musíš,” vyhlásila a jej hlas bol ešte tichší.
„Toto… neurobím!” zrúkol Mack a krv mu zovrela. „Musíš,” zašepkala.
„Nemôžem. Nemôžem. Neurobím to!” skríkol a teraz jeho slová a emócie spôsobili búrku. Žena tam len stála, pozorovala ho a čakala.
Napokon na ňu uprel prosebný pohľad. „Mohol by som ísť namiesto nich? Ak potrebujete niekoho odsúdiť na večné muky, pôjdem ja. Dá sa to? Môžem to urobiť?” Klesol jej k nohám, plakal a drankal. „Prosím, umožnite mi ísť miesto svojich detí, prosím, veľmi rád to… Úpenlivo vás prosím… Prosím…”
„Mackenzie, Mackenzie,” zašepkala, a jej slová boli ako spŕška studenej vody v neznesiteľne horúcom dni. Jej ruky sa nežne dotkli jeho líc a prinútila ho vstať. Cez slzy uvidel jej žiarivý úsmev. „Teraz hovoríš ako Ježiš. Rozhodol si správne, Mackenzie. Som na teba hrdá!”
„Ale nesúdil som,” zmätene podotkol Mack.
„Súdil si. Rozhodol si, že sú hodné života, nech by ťa to stálo čokoľvek. Tak miluje Ježiš.” Tieto slová mu pripomenuli jeho nového priateľa, ktorý čaká pri jazere.

„A teraz vieš aj to, že Tato celým srdcom miluje všetky svoje deti.”

Poslal(a): sh, 27.4.2010