V čakarni kliniky sedela mladá dievčina s rozbušenym srdcom a zovretym žaludkom. Z jednej strany ticho plakalo dalsie dievca a z druhej sedela s prekríženými nohami zrela zena s pevne zatatymi perami - dobre oblečená tridsiatnička , začitaná do farebneho časopisu.
Nikto nič nehovoril. Nikto sa na nikoho nepozeral. Všetky civeli na svoje ruky, do časopisov alebo len tak, do prazdna. Dievcina zavrela oci, a modlila sa, aby jej Boh dal silu.
SOM TU, MILOVANá MOJA. JA SOM TVOJ PáN A BOH, KTORY TA NIKDY NEPRESTANE MILOVAT.
Dvere sa otvorili a na chodbu vysla sestrička s kartou v ruke.
"čislo devat." Dalsie z miest v čakarni sa uvolnilo. Dievcina sa schulila este viac. "Ach Bože, Bože. Ja sa tak hrozne bojim! Chcem ist domov.."...
VYJDI SPOMEDZI NICH, ODDEL SA, A JA TA ODVEDIEM DO KRAJINY VEčNEJ BLAZENOSTI.
Roztrasene sa postavila.
Priatel ju chytil za ruku. "Kam ideš?"dožadoval sa napatym hlasom. Sklonila sa k nemu. "Nechcem to urobit."
Stiahol ju naspat na sedadlo. "Ty si mysliš, ze ja ano?"
"Tak podme preč."
"A čo potom?" Naklonil sa k nej, aby ich nepocul nikto cudzi. "Pozri sa, ani pre mna to nie je lahke. Nestažuj nam to obidvom. Prebrali sme to uz tisickrat. Nemame na vyber."
Snažila sa potlačit slzy. Ak sa rozplače, iba ho ešte viac
rozčuli.
Nechcela, aby sa na nu hneval. "Ale ked ja to nezvladnem."
"Vravela si, ze ta rodicia vydedia, ak to neurobis."
AJ KED TA OTEC S MATKOU OPUSTIA, JA OSTANEM NAVZDY PRI TEBE, JA SA TA ZASTANEM.
"A čo skola?" Pytal sa jej.

Poslal(a): miminko, 6.11.2011