Skutocny pribeh o tom, ako laska zvitazila nad krutostou, nenavistou a utrpenim.

...
Corrie si žije pokojným, prijemným a možno dost nudným životom. Nikdy sa nevydala, lebo jediný muž, ktoreho v živote milovala ju opustil, aby sa mohol oženit s bohatou damou z lepšej spoločnosti.

Knižka od Corrie ten Boom - Utočište.
Corrie ako zena v stredných rokoch necaka od života veľa, len dalšie kludne roky so svojim laskavým staručkým otcom, ktoremu vedie celkom uspešne aj ked male hodinarstvo a so svojou elegantnou talentovanou sestrou.
Po celom malom holandskom mestečku su znami ako mila rodinka, ktora vždy kazdemu otvorí dvere, verí v Boha a organizuje bohoslužby pre deti aj dospelých.

Všetko toto sa drasticky zmení, ked sa Corrie stane agentkou holandskeho podsvetia. Po tom, ako sa Holandsko vzdalo nemeckym vojskam, Corrie sa prvýkrat v živote učí klamat.
Učí sa kradnut prídelove lístky,

skrývat Zidov pred nemeckymi vojakmi vo vlastnom dome, riskovat, bojovat a zachranovat ludske životy.
Ked vyjde najavo pravda o jej tajnej činnosti, je odvezena aj s celou rodinou do vazenia a neskor do koncentračneho tabora.

Tam Corrie strati zdravie, peniaze, svojho otca, sestru, nadej, pokoj aj ludsku dostojnost.
Ale najde nieco nove.

Najde lasku, ktora je silnejšia ako vsetky tragedie, a ktora zlomí aj tu najvačšiu krutost a nenavist.

Tu je ukážka:


Jedno ráno sme prišli na naše miesto; po silnom nočnom daždi bola zem blatistá a ťažká. Betsie nikdy nevládala zdvihnúť veľa. V ten deň si naberala na lopatu mikroskopické množstvá a neustále sa potkýňala, keď kráčala k zníženému miestu, kde sme zem vysýpali.
"Schneller!" zakričala na ňu strážkyňa.
"Nemožete ísť rýchlejšie?"
Prečo musia vrieskať, čudovala som sa, keď som ponorila lopatu do čierneho blata.
Prečo nemožu rozprávať ako normálne ľudské bytosti?
Pomaly som sa vystrela, na chrbte mi schol pot.
Rozmýšľala som, kde som po prvýkrát počula tento zbesilý zvuk.
Doma.
V rádiu.V izbe tety Jans.
Hlas prichádzajúci z rádia v tvare mušle, vrieskanie, ktoré zostávalo vo vzduchu aj potom, čo Betsie vyskočila, aby to vypla.
"Povaľačka! Lenivá sviňa!"
Strážkyňa vychytila Betsie z rúk lopatu a utekala od jednej skupiny kopajúcich k druhej, vystavujúc na obdiv za hrsť zeme - to bolo maximum, čo bola schopná Betsie zodvihnúť.
"Pozrite sa, koľko si pani barónka naberá! Ešte si pritom nebodaj ublíži!"
Ostatné strážkyne a dokonca aj niektoré väzenkyne sa smiali.
Povzbudená strážkyňa sa chytila napodobovať Betsinu potkýnavú chodzu.
Pri našej práci bol dnes aj
mužský strážca
a v prítomnosti muža strážkyne vždy ožili.

Ako smiech vzrastal, pocítila som, že vo mne narastá vražedná zlosť.
Strážkyňa je mladá a dobre živená - je to Betsina chyba, že je stará a hladuje?
Ale na moj údiv, Betsie sa smiala tiež.
"Dobre ste ma napodobnili", pripustila.
"Ale urobíte lepšie, keď ma necháte tackať sa s tou malou porciou, inak budem musieť úplne prestať."
Bucľaté líca strážkyne sčerveneli.
"Ja rozhodnem, kto prestane!"
A vytrhnúc z opaska kožený bič, švihla Betsie cez hruď a krk.

Bez toho, aby som si uvedomila, čo robím, schmatla som lopatu a chcela som sa na strážkyňu vrhnúť. Betsie si stala predo mňa,
skor ako to niekto zbadal.
"Corrie!" prosila, ťahajúc mi ruku na bok.
"Corrie, pracuj!" Vytrhla mi lopatu z ruky a zaryla ju do blata.
Strážkyňa nám opovržlivo hodila Betsinu lopatu. Zdvihla som ju stále ako omámená. Na Betsinom golieri sa objavila červená škvrna, na krku jej začal napuchať švík.

........
Celý ten čas nebolo nikdy vyslovené slovo "svadba". Jedného dňa, keď bol Karol v dedine, vošiel do kuchyne Willem
s dvomi šálkami kávy v rukách. Hneď za ním Tine so svojou šálkou.
"Corrie", povedal Willem podávajúc mi kávu a pokračoval, akoby s námahou, "dal ti už Karol najavo, že to s tebou myslí - "
"Vážne?" dokončila Tine vetu miesto neho.
Líca mi zapálil nenávidený rumenec, ktorý som nikdy nevedela ovládať.
"Ja, nie... my..prečo?"
Willemova tvár tiež sčervenela.
"Pretože, Corrie, je to niečo, čo sa nikdy nemože stať. Ty nepoznáš Karolovu rodinu. Odkedy bol malým
chlapcom, chcú jedinú vec.
Obetovali sa pre to, plánovali to, celý život sa tomu prisposobovali. Karol sa má dobre oženiť. Tento výraz
dúfam vystihuje, ako rozmýšľajú."
Veľký, prázdny salón sa mi zdal ešte prázdnejším.
"Ale - hádam záleží aj na tom, čo chce Karol. Nie je už malé decko!"
Willem na mňa uprel svoje rozvážne, hlboko posadené oči.
"On to urobí, Corrie. Nehovorím, že to chce. Pre neho je to práve taký životný fakt, ako ktorýkoľvek iný. Keď sme sa rozprávali
o dievčatách, ktoré sa nám páčili na univerzite, vždy nakoniec povedal:
Pravdaže, nikdy by som si ju nemohol vziať, zabilo by to moju matku."
Horúca káva mi obarila ústa, ale preglga som ju a odišla som do záhrady. Nepáčil sa mi Willemov starý,
ponurý dom a niekedy som skoro nemala rada ani Willema, ktorý vždy videl veci z tažšej a tmavšej strany. Tu v záhrade to bolo iné. Nebolo kvietka, ani kríka,
na ktorý by sme sa s Karolom neboli dívali spolu a nezanechali na ňom kúsok spoločných citov jeden k druhému.
Willem mohol vedieť oveľa viac ako ja - o teológii, vojne a politike - ale keď prišlo k romantike! Veci ako peniaze,
spoločenská pretíž, očakávanie rodiny, načo sa ich báť, tie sa v knihách vždy stratili ako dažďové mraky,
vždy bez výnimky...

.........
Postupne prichádzali Karolove listy stále zriedkavejšie. Vyrovnala so sa s tým po svojom a statočne som tomu odolávala celé leto i jeseň.
Jeden slávnostný mrazivý novembrový deň, keď vo mne spievalo celé Holandsko, niekto zazvonil pri dverách.
Umývala som v kuchyni riad, ale zbehla som cez jedáleň dolu schodmi skor, než sa niekto z rodiny pohol.
Roztvorila som dvere do aleje - stál tam Karol.
Vedľa neho stála mladá žena.
Stála a usmievala sa na mňa. Všimla som si klobúk s vlajúcim perom, hermelínový golier, ruku v bielej rukavičke, spočívajúcu na jeho ramene.
Obraz sa mi akosi zahmlil, keď Karol povedal:
"Corrie, chcem vám predstaviť svoju snúbenicu."
Musela som niečo povedať, musela som ich uviesť do prednej izby tety Jans, ktorú sme teraz používali ako salón. Pamätám si len to, ako mi rodina
prišla na pomoc - rozprávanie, potriasanie rúk, odkladanie kabátov, hľadanie stoličiek, takže som nemusela nič robiť ani hovoriť.
Mama dokonca prekonala svoj vlastný rekord v príprave kávy.
Teta Anna priniesla koláče. Betsie zaujala mladú ženu diskutovaním o zimnej móde a otec hnal Karola do úzkych otázkami medzinárodnej
a neosobnej povahy.
Čo povie na správy o tom, že prezident Wilson posiela americké oddiely do Francúzska.

.........
Neviem, ako dlho som ležala na posteli, vzlykajúc za svojou jedinou láskou. Neskor som počula otcove kroky na schodoch. Na chvíľu som bola malým dievčatkom,
čakajúcim na to, aby mi napravil prikrývku. Ale toto bolo zranenie,
ktoré nemohla prikryť žiadna prikrývka, a bála som sa, čo otec povie. Bála som sa, že povie:
"Čoskoro príde niekto iný." A že táto nepravda bude navždy ležať medzi nami. Pretože vo svojom najhlbšom vnútri som vedela, že už to nebude nikto iný
- ani čoskoro, ani nikdy.
Sladký cigarový pach vošiel s otcom do izby. Samozrejme, nepovedal falošné, neúčinné slová.
"Corrie", začal namiesto toho, "vieš, čo najviac zraňuje? Je to láska. Láska je najväčšia sila na svete a keď má zatarasenú cestu, sposobuje bolesť. Sú dve veci, ktoré
možeme urobiť, keď sa nám to stane...


........
Zatancovala som krátky valčík, keď som vybrala svoje nové šaty zo starého šatníka, nahnutého oproti stene. Otcova spálňa
bola priamo pod mojou, ale vo svojich sedemdesiatich siedmich rokoch spal tuho.
To je jedna z výhod starnutia, pomyslela som si, keď som vopchala ruky do rukávov a pozrela
som sa do zrkadla na dverách skrine.

Ani ty už neomladneš, pripomenul mi obraz v zrkadle.
Snáď to boli nové šaty, čo ma donútili pozerať sa na seba kritickejšie ako zvyčajne:
45ročná, nevydatá, línia pása sa už dávno stratila.
Moja sestra Betsie, hoci o sedem rokov staršia,
bola vždy taká elegantná a štíhla, že to nútilo ľudí na ulici otočiť sa
a
pozrieť za ňou.
Ale samozrejme, že to nerobili šaty.
Náš malý hodinársky obchod nikdy veľa nevynášal. Ale keď s Betsie
obliekla akékoľvek šaty, stalo sa s nimi niečo úžasné.
Na mne - pokiaľ to Betsie včas nezbadala - sa prehýňali lemy, stáčali pančuchy, skrúcali golieriky.
Ale dnes, pomyslela som si, poodstúpiac ďalej od zrkadla, pokiaľ mi to malá izba dovolila, efekt tmavogaštanovej farby bol veľmi príjemný.
......

Keď otec pozrel na nás, raz na jednu, raz na druhú so zjavným potešením, jeho modré oči za hrubými okuliarmi boli mierne a veselé ako vždy.
"Corrie! Betsie! Ako radostne a pekne dnes obe vyzeráte! Vaša matka - keby vás videla, ako pekne vyzeráte. Ako by sa jej páčili tie nové strihy!"
Betsie a ja sme uprene hľadeli do kávy, aby sme sa nerozosmiali.
Tieto "nové strihy", to bolo zúfalstvo našich neterí, ktoré sa vždy usilovali dostať nás do svetlejších farieb, kratších sukní a nižších golierov. Ale hoci sme boli konzervatívne, je pravda,
že mama nikdy nemala niečo také svetlé, ako boli moje tmavogaštanové alebo Betsine tmavomodré šaty.
Za matkiných čias vydaté ženy, i slobodné, od "určitého veku", chodili od hlavy po päty v čiernom. Nikdy som nevidela mamu
ani tety v žiadnej inej farbe.

.........
Opäť som zavrela oči. Už dva dni som bola v posteli s chrípkou. V hlave mi hučalo, kĺby som mala ako v ohni. Každý slabý zvuk - Maryno dychčanie,
škrabnutie tajného panelu, všetko ma nútilo vykríknuť. Bolo ráno, 28.februára 1944.
.....
V mojom horúčkovitom sne zaznel bzučiak.
Ďalej a ďalej.
Prečo to nezastavia?
Nohy bežali, hlasy šepkali: Rýchlo, rýchlo!
Posadila som sa ako struna.
Bežali popri mojej posteli.
Otočila som sa práve včas aby som videla, ako Theine päty zmizli v nízkom otvore.
Za ňou šla Meta, potom Henk. Ale - ja som na dnes neplánovala cvičenie! Kto sa - iba keď - iba, keď to nie je cvičenie.
Popri mne prefrčal Eusie, biely ako krieda, fajka hrkotala v popolníku, ktorý držal v trasúcich sa rukách.
Nakoniec mi v mojom otupenom mozgu svitlo, že nás prepadli.
Jeden, dvaja, traja ľudia v tajnej izbe, štyria, keď zmizli Euiseho čierne topánky a kárované ponožky.


.....
Oči mi padli na taštičku, plnú mien a adries. Schmatla som ju, znovu som zdvihla zasúvacie dvere, hodila som tašku dnu,
zastrčila dvere dolu a oproti nim zatlačila svoj väzenský batožtek. Len čo som si stihla znovu ľahnúť, dvere na izbe sa rozleteli.
"Ako sa voláte?"
Pomaly som sa posadila, snažiac sa vyzerať ospalo.
"Čo?"
"Vaše meno!"
"Corrie ten Boom."
Muž bol vysoký a silný, s cudzou, bledou tvárou. Mal na sebe modrý úradný oblek. Otočil sa a zakričal dolu schodmi:
"Máme tu ďalšiu, Willemse!"
Obrátil sa späť ku mne:
"Vstať! Obliecť!"
Keď som vyliezla spod prikrývok, muž vybral z vrecka zdrap papiera a porovnával: "Takže ste vodca skupiny."
Pozrel na mňa s novým záujmom.
"Povedzte mi teraz, kde skrývate Židov?"
"Neviem, o čom hovoríte."
Muž sa zasmial.
"A nič neviete ani o podzemnej skupine? Veď uvidíme!"
Nespustil zo mňa oči, takže som si začala naťahovať šaty na pyžamo, uši napnuté na každý zvuk z tajnej izby.
"Ukážte mi vaše doklady!"
Vytiahla som malé vrecúško, ktoré som nosila okolo krku. Keď som vytiahla svoj preukaz, vypadol z neho zväzok bankoviek. Muž sa zohol, zdvihol zo zeme peniaze a vopchal si ich do vrecka.
Potom vzal doklady a pozrel do nich. Na chvíľu bolo v izbe ticho. Dychčanie Mary, prečo ho nepočuje?
Muž mi hodil doklady naspäť.
"Rýchlo!"
Ale nebol ani v polovici slova a už som mohla vyjst z izby. V tom chvate som si celý sveter zle pozapínala a nohy som vopchala do topánok bez starosti o zašnurovanie.
Potom som sa chcela natiahnuť za svojím väzenským batožkom.
Počkať!
Bol tam, kde som ho v panike strčila.
Pred tajným panelom.
Keby som sa teraz načiahla dolu pod policu, aby som ho dočiahla,
keď teraz tento muž sleduje každý moj pohyb, neupútala by som jeho pozornosť na posledné miesto na svete, ktoré by mal zbadať?
Bola to najtažšia vec, akú som kedy urobila, obrátiť sa a vyjsť z izby a nechať batožtek tam.
Kymácala som sa dolu schodmi,
kolená sa mi triasli aj od strachu aj od chrípky. Pred izbou tety Jans stál vojak v uniforme, dvere boli zavreté. Bola som zvedavá, či
sa modlitebné zhromaždenie už skončilo, či sa Nollie a Peter dostali preč.
Alebo boli ešte všetci tu?
Koľko nevinných ľudí tam može byť?
Muž za mnou ma trochu posotil a ja som šla ďalej dolu schodmi do jedálne. Otec, Betsie a Toos sedeli na stoličkách obrátení tvárou k stene. Pri nich som videla sedieť troch podzemných pracovníkov, ktorí asi prišli, keď som odišla hore. Na zemi pod oknom ležalo - rozbité na tri kusy - znamenie "Alpina". Niekomu sa podarilo zraziť ho z obločnice. Druhý gestapácky agent v jednoduchých šatách sa dychtivo prehrabával v kope strieborných rijdsdaalderov z bižutérie, navŕšenej na jedálenskom stole. Boli to veci z našeho úkrytu v priestore
za rohovým príborníkom, bolo to naozaj prvé miesto, kam sa pozreli.
"Tu je ďalšia v zozname adries", povedal muž, ktorý ma priviedol dolu. "Podľa mojich informácií je to vodca celej bandy."
Muž pri stole, ktorého volali Willemse, na mňa pozrel, potom sa otočil ku koristi pred sebou:

"Viete, čo máte robiť, Kapteyn."
Kapteyn ma zdrapil za lakeť a strkal pred sebou zvyšných päť schodíkov - do zadnej časti obchodu. Pri týchto dverách stál na stráži
ďalší vojak v uniforme.
Kapteyn ma hnal do prednej miestnosti a pritisol k stene.
"Kde sú Židia?"
"Tu nie sú žiadni Židia."
Muž ma silno udrel po tvári.
"Kde ukrývate prídelové lístky?"
"Neviem, čo..."
Kapteyn ma znovu udrel. Zapotácala som sa až k astronomickým hodinám. Ani som sa nestihla spamätať, bil ma znovu a znovu, údermi, ktoré
mi vyvracali hlavu dozadu.
"Kde sú Židia?"
Ďalší úder.
"Kde je vaša tajná izba?"
Zacítila som v ústach krv. Zakrútila sa mi hlava, v ušiach mi zvonilo - strácala som vedomie.
"Pane, Ježiši," volala som, "zachráň ma!"
Kapteynova ruka zastala na polceste k úderu.
"Ak znovu vyslovíte to meno, zabijem vás!"
Ale namiesto toho mu ruka pomaly klesla.
"Ak nechcete hovoriť vy, bude tá druhá."
Tackala som sa pred ním hore schodmi. Vtlačil ma na jednu zo stoličiek pri stene. Cez hmlu som videla, ako vedie z izby Betsie.
Údery kladiva a štiepanie dreva nad nami prezrádzali, kde čata trénovaných hľadačov snorí po našej tajnej izbe.

.............
Dvere cely narazili do steny, objavila sa v nich dozorkyňa.
"Väzni v samotke nesmú hovoriť! Ak ešte slovo prehovoríte s niektorým väzňom v službe, budete mať ,kalte Kost' do konca väzby!"
A za obidvoma sa zabuchli dvere.
Koncom týždňa zavolal cez otvor na dverách podráždený hlas:
"Vstaňte a vezmite si jedlo! Horúčka už prešla. Nebudem na vás čakať!"
Cítila som, že horúčka ešte neprešla, ale nedalo sa nič robiť, iba sa roztrasene pobrať k dverám po tanier.

Keď som ho vrátila, ľahla som si na páchnuci slamník, obrňujúc sa pred výkrikmi, o ktorých som vedela, že prídu.
"Pozrite, veľká pani je zase v posteli! Budete tu ležať celý deň?"
Nikdy som nevedela pochopiť, prečo je ležanie taký zločin.
Ako keby mal človek niečo na robote, aj keby vstal.

Teraz, keď som bola sama, boli myšlienky ešte vačším problémom, ako kedykoľvek predtým. Dokonca som sa nemohla už ani modliť
za rodinu a priateľov podľa mena,
obrovský strach aj túžba sa pripájali ku každému z nich.

Myšlienky boli nepriatelia. Ten väzenský batožtek. Koľkokrát som ho v mysli otvárala a prehŕňala som sa vo veciach, ktoré v ňom zostali.
Čistá blúzka.
Aspirín, plná fľaštička aspirínu.
Zubná pasta s mentolovou príchuťou, a -
Vtedy som sa zvykla zastaviť.
Aké smiešne sú tieto myšlienky!
Keby som to mohla urobiť znovu, naozaj by som postavila toto malé osobné pohodilie nad ľudské životy?
Pravdaže nie.
Ale za tmavých nocí, keď skučal vietor a horúčka účinkovala, vyťahovala som tento batožtek z niektorého tmavého kúta svojej mysle,
a
znovu sa v ňom prehŕňala.
Uterák, na ktorom by som ležala na tomto drsnom slamníku.
Aspirín...
Iba v jednom bode bola táto nová cela výhodnejšia oproti prvej. Mala okno. Sedem železných tyčí vodorovne, štyri zhora nadol. Bolo vysoko v stene,
príliš vysoko na to, aby sa dalo cezeň pozrieť von, ale cez tých 28 štvorčekov som mohla vidieť nebo. Celý deň som mala oči upreté na tento kúsok neba.
Niekedy cez štvorčeky prešli mraky, biele alebo ružové, alebo so zlatým okrajom. A keď fúkal západný vietor,
mohla som počuť more.
A zo všetkého najlepšie - každý deň skoro hodinu a postupne i dlhšie, podľa toho, ako stúpalo jarné slnko, prúdil do tmavej miestnosti lúč štvorčekového svetla.

....
Čata ženských strážkyň v tmavomodrých uniformách na nás vyletela; s krikom nás odťahovali a švihali svojimi krátkymi ťažkými bičmi. Nakoniec nás odohnali od rúrok s vodou a zhromaždili na cestu medzi barakmi. Tento tábor, Ravensbruck, bol oveľa špinavejší ako ten, z ktorého sme odišli. Pri ceste okolo tábora Vught sme aspoň mohli vidieť polia a lesy. Tu sa každý pohľad končil na tej istej betónovej bariére; tábor bol umiestnený v širokom, umelo vytvorenom údolí - po každej jeho strane sa dvíhali vysočizné múry zakončené drotom.
Nakoniec sme zastali.
Pred nami bola obrovská plátená strecha - bez stien - pokrývala vyše pol hektára slamou pokrytej zeme. Betsie a ja sme si našli miesto na okraji tohto priestoru a vďačne sme sa zložili. Ale okamžite
sme boli znovu na nohách.
Vši!
Slama sa nimi doslova hemžila.
Chvíľu sme stáli, držiac prikrývky a obliečky ďalej od všami zamorenej zeme. Ale nakoniec se si rozprestreli prikrývky na hemžiacu sa slamu a sadli si na ne.

Piatky - tie znamenali opakujúce sa ponižovanie pri lekárskej prehliadke. Nemocničná chodba, v ktorej sme úplne nahé čakali, bola nevykúrená a jesenný chlad sa usadil na stenách. My sme však mali zakázané dokonca aj zakryť sa vlastnými rukami - museli sme ich držať pripažené keď sme pomaly postupovali popri šíku
uškŕňajúcich sa stráží.
Akú mohli mať radosť z pohľadu na nohy tenké ako palice, na hladom vpadnuté žalúdky, to som si nevedela predstaviť.
Sotva je biednejší obraz ako pohľad na ľudské telo, ktoré nikto nemá rád a nik sa oň nestará. Nevedela som ani pochopiť,
prečo sa treba úplne vyzliecť.

Veď keď sme prišli do vyšetrovacej miestnosti, jeden lekár nám pozrel do hrdla, ďalší na zuby a tretí na prsty. To bolo všetko.
A zas sme vypochodovali po dlhej chladnej chodbe a vzali si pri dverách svoje X-označené šaty.

....
Pri pohľade na Betsinu bledú tvár a krehkú postavu ju hlavná dozorkyňa s opovrhnutím poslala nazad do barakov, kde staršie a slabé ženy trávili deň šitím väzenských uniforiem. Zrejme som vyzerala dosť silná pre ťažšiu prácu; kázali mi hlásiť sa v továrniach Siemens a Philips.


.....
"Bunkre", začalo dievča znudeným hlasom ako sprievodkyňa v múzeu, "slúžia ako ubytovňa pre tých, ktorí nechcú poslúchať pravidlá v tábore. Miestnosti sú útulné, aj keď trochu malé. Asi veľkosť telesnej schránky. Na urýchlenie výchovného procesu sú ruky priviazané nad hlavou."
Kým strašidelná prednáška pokračovala, z bunkra vyšli dvaja strážcovia, vedúc medzi sebou nejakého muža. Bol živý, lebo nohy sa mu hýbali, ae zdalo sa, že nemá nad nimi žiadnu vedomú kontrolu.
Oči mal vyvrátené a vpadnuté.
"Zdá sa", recitovalo dievča monotónne ďalej, "že nie každý vie oceniť ubytovanie v bunkroch."
Keď znovu prišiel rozkaz k pochodu, uchopila som Betsinu ruku, v snahe posilniť skor seba ako ju. Takáto krutosť bola príliš veľká na pochopenie, príliš veľa, aby sa to dalo zniesť. Nebeský Otecko, nes to za mňa!
Šli sme za dostojníkom po širokej ulici, lemovanej po každej strane barakmi.
Zastali sme při jednej zo sivých jednoduchých kolní.
Bol to koniec dlhého dňa státia, vyčkávania, dúfania.
Baraky sa zdali skoro také isté ako tie, ktoré sme v to ráno opustili, s tým rozdielom, že okrem stolov a lavíc v týchto boli aj prične. Ale ešte stále nám nedovolili sadnúť si.
Bolo to posledné čakanie, kým hlavná dozorkyňa rozvážne - človek z toho už mohol zošalieť - porovnávala naše doklady zase so zoznamom.
"Betsie", nariekala som, "ako dlho to bude trvať?"
"Asi veľmi, veľmi dlho. Snáď mnoho rokov. Ale akým lepším sposobom by sme mohli prežiť náš život?"
Obrátila som sa užasnuto k nej.
"O čom to hovoríš?"
"Tieto mladé ženy. To dievča pri bunkroch. Corrie, ak ľudí možno naučiť nenávidieť, možno ich naučiť aj milovať! Musíme nájsť na to sposob, ty a ja, nezáleži na tom, koľko to bude trvať."
Pokračovala, skoro zabúdajúc, že má hovoriť pošepky, kým ja som pomaly začala chápať, že hovorí o našich strážkyniach.
Pozrela som na hlavnú dozorkyňu sediacu pred nami za stolom.
Videla som sivú uniformu a čiapku so šiltom; Betsie videla ranenú ľudskú bytosť.
A ja som sa čudovala, nie po prvýkrát, aká je to osoba, táto moja sestra.
Po akej ceste to kráčala, kým ja som sa plahočila vedľa nej po priveľmi normálnej zemi.

Poslal(a): Corrie ten Boom, 17.6.2015