Bola som v práci, zastupovala som aj kolegyňu a mali sme riadne fukoty. Odrazu prišla k nám na ambulanciu RZP s akútnym stavom a to chce super rýchle reagovanie.

Pán zo sanitky práve čakal za mnou, keď som sa letela niečo spýtať lekára počas ponáhľania som ale zakopla o točiacu stoličku a celou váhou som spadla krkom na hranu stola.

V prvom momente som myslela, že to neprežijem, tak intenzívna bolesť to bola, ale cítila som, že sa mi ta v krku niečo posúnulo akokeby sa vrátilo na svoje miesto. Doktor rýchlo vyskočil a pozeral či žijem, pán zo sanitky mi pomáhal vstávať a dával prvú pomoc mne a pacient čo sa práve vyšetroval len nechápavo hľadel čo sa deje. Musela som si sadnúť ale prvý moment bol, že som nevyplúvala krv a mohla som dýchať, čiže najakútnejšia vec bola zažehnaná. Nebolo jasné, či nemám niečo poškodené, krk to je miesto, z ktorého sa nestrieľa. Ako som tam sedela so studeným uterákom na krku, tak mi odrazu úplne odišiel hlas a nemohla som skoro vôbec prehltnúť. Bolo mi aj dosť mdlo, ale smiešne mi bolo, že okrem pána zo sanitky to nikoho nezaujímalo a keď videli že som schopná stáť na nohách, tak som si takto odrobila ešte hodinu, pričom som nemala hlas, držala som uterák na krku a bolo mi na odpadnutie, ale mali sme toľko roboty, že sa nedalo ani vypnúť. Pacienti v čakárni na mňa pozerali, ako na zjavenie, čo tam stváram s uterákom a kde mám hlas, a snažila som sa komunikovať posunkami a telefonáty som vybavovala s veľkou námahou. Keď po hodine prešiel nápor, tak až potom som mohla ísť nahlásiť pracovný úraz a potom odrazu som mala urýchlene objednanú sanitku na RTG a krčné vyšetrenie a mala som aj zástup. Celý ten čas od momentu úrazu som sa modlila a tak som prosila Pána, nech to naozaj nie je nič vážne. Keď prišli pre mňa sanitkári, tak som naplno ešte pracovala a dorábala si veci a oni sa mi smiali, že pracovný úraz, ktorý maká na plno, ale akútny stav. Tak som skonštatovala, že pri mojom štýle práce by som musela makať aj keby som si mala držať hlavu pod pazuchou a nikoho by to netrápilo, základ, že sa robí. Mala som pri tom všetkom taký zvláštny pokoj, lebo ešte v ten deň doobeda som sa dosť intenzívne popri práci modlila a veľmi som si užívala Božiu prítomnosť a tá chvíľa keď sa to stalo síce bola hrozivá, lebo mi išlo o život ale pri tom všetkom som mala nejaký zvláštny pokoj. A teraz sila bola že doktori nenaši nič poškodené ani hlasivky, hoci som mala zmliaždené tkanivo, čo mi tlačilo na hlasivky a hltan a nemohla som jesť a piť. Ale poškodené nebolo dokázateľne nič. Ani štítna žľaza, ktorá je blízko a doktor sa obával či dodatočne sa niečo nemôže stať. Hrozilo ešte, že nebudem mať hlas taký aký som mala. A bola som 3 týždne opuchnutá a v podstate ten stav bol akokeby imitácia brutálne silnej angíny. Bála som sa toho, lebo rada spievam pre Pána a tak som sa modlila, aby Boh zachránil moje hlasivky a dostala som také slovo - neboj sa budeš mať dobrý hlas, dokonca rozšírim tvoj hlas o nižšie tóny.
A tak teraz odstupom času, skoro rok môžem dať svedectvo, že Boh dodržal svoje slovo, milujem spev pre Pána a teraz naozaj sa mi nejak lepšie spieva aj v nižších tónoch, hlas mám, krk mám, hlavu nenosím pod pazuchov, ale vážne, nijaké následky mi po tom všetkom neostali, hoci sa lekár naozaj čudoval, že plnou silou spadnuť takto na krk a mať len také pohmoždenie, mohli ste sa zabiť.
Takže vďaka môjmu dobrému Bohu, ktorý mi dokázal, že je stále pri mne a aj keď útok na život on ma ochránil od zlého.

Majte požehnaný čas.

Poslal(a): jemi, 7.5.2006